Ako som prežila "drsnú" omšu a "ohnivého" kňaza :)

Milí priatelia,

napadlo ma, že by som sa s vami mohla podeliť o nevšedný zážitok z minulej nedele. Konkrétne, týka sa to "plamennej" homílie jedného postaršieho kňaza od nás vo farnosti v Bratislave...:)

Bola to v skutku megaliticky ohnivá reč. Človek by sa čudoval, kde sa to v tom postaršom pánovi berie...Avšak skôr ma zaujala téma, na ktorú narážal. Dosť to so mnou zamávalo (vlastne, so mnou furt dačo máva :O) a prinútilo ma to zamyslieť sa nad niektorými vecami...

Ten pán, odraziac sa z pastierskeho listu pri príležitosti výročia tzv. barbarskej noci (likvidácia kláštorov komunistami), začal zrazu ropzrávať o Tisovi a označil všetko, čo sa o ňom dneska vraví za strašnú lož a nabádal nás, aby sme tomu neverili. A tak ma napadli dve veci, jednak, že mi je ľúto, že o tom sama neviem viac, aby som si mohla vytvoriť vlastný názor...Pretože inak si hovorím, kde je vlastne PRAVDA? Média tak brutálne klamú? Hej, povedala som si, asi by som mala veriť tomu pánovi, je to kňaz, a tak...Ale nie som ovca, aby som všetko prijímala s monotónnym a rezignovaným békaním! Ale zase, bolo to všetko tak úžasné?? (ako som to pochopila, že to ten kňaz vnímal) Kde sa dá nájsť pravda? Dá sa zo zoznamu poloprávd, vypustených v médiách, poskladať mozaika pravdy? Tak som si vravela, že by som sa mohla ísť asi v tomto momente rovno zahrabať...A najlepšie bolo, že asi v strede omše taký mladý pár odišiel. A obávam sa, že to nebolo pre neodkladné záležitosti. Najlepšia bola jedna pani, čo sedela vedľa mňa. Po prepustení zaklincovala omšu slovami: J...š...Ma...jááá.! Potom vstala, kľakľa, prežehnala sa a odišla, čo mi prišlo nanajvýš paradoxné gesto..Mno..:) Myslím, že to asi muselo byť aj dosť ťažké a odvážne od toho kňaza verejne povedať to, o čom možno vedel, že jeho veriaci nezoberú úplne s nadšením..

Ale aj tak si hovorím, dnes na človeka dolieha toľko rôznych správ, informácií, že sa tento svet podobá jednému veľkému supermarketu, kam človek vojde a môže si vybrať, čo sa mu najviac hodí. A je tam od všetkého dosť! Ale kde je tá pravda? Môžem veriť slepo kňazovi? Asi to nie je celkom tá správna cesta...

Tak som sa pýtala, prečo vlastne verím, keď sa to všetko zdá byť také neisté...A uvedomila som si, že nič na svete, ani neistoty, ani moje pády sa nemôžu vyrovnať a nemôžu zatieniť Kristovu obetu! A hlavne to, že On je živý, že je s nami a že Osoba!

Hej, teraz si možno poviet, jejda to je ale patetický žvást...Mno, asi aj tak trochu je..:) Ale na pre mňa to bol veľký objav, pretože som si konečne hlboko uvedomila, prečo vlastne verím a prečo v tom chcem pokračovať a dúfam, že ajbudem, i keby sa svet postavil na uši...:) Aj keď sa to fakt podobá rannej rozcvičke, kedy stále klesám na zem a potom vstávam...Ale zase, keby som nepadala a nevstávala, asi by som nepoznala tú pravdu, pravdu o sebe...