Mrtne ne-povzbudzujúci článok alebo O lietaní

Ahojte priatelia,

minule som premýšlala nad tým, ako by som obhájila svoju vieru pred neveriacim človekom. Zmenila som sa po krste vôbec, aby som mohla povedať, že som žila v temnote a teraz je to všetko inak? Veď ešte aj dnes často blúdim v hlbinách a zdá sa mi, že môj život je "Boží žart". No potom si väčšinou (záleží to od hĺbky, v ktorej sa v tom okamžiku nachádzam :O) uvedomím, že je problém aj v tom, že Pána málo púšťam do svojich starostí alebo do toho, čo prežívam. Možno keby som viac verila, že On to tam hore má všetko "ošéfované" a pod kontrolou, asi by som v tom tak nelietala...:) Lenže, a je to tu zase...Stal sa mi vôbec nejaký tak mega zázrak, aby som mohla uveriť, že Pán je mocný a že keď ho prosím, On to učiní, i keď sa zdá, že je tá naj-naj-naj-nepravdepodobnejšia vec, aká sa kedy stala...Fajn, ale verím mu naozaj? A čo ak to proste pre mňa nie je dobré? A ak Ho prosím o nejakého človeka, vstupuje do hry aj slobodná vôľa tej osoby...Ako sa mám zmieriť s tým, čo mi Hospodin predurčil? Ako mám prijať Jeho plán? Keď ja sama si často radšej idem po svojej línii a robím to, čo mi hovorí tá moja tvrdá palica, že by sa s ňou dal hrať baseball...:O A ak Mu to už aj dovolím, keď dostanem facku, skloním tú nepoddajnú šiju, tak prichádza strach: človek sa cíti, ako by skákal padákom, pričom ten padák tvorí Hospodinova ruka. To sa nemám báť, že ma pustí, aby ma "vyskúšal"? Nemám sa báť, že padnem, aby ma potom zodvihol? Asi nie..Asi by som sa nemala báť, pretože Hospodin nedovolí, aby som padla tak hlboko, aby ma už nevedel naspäť poskladať...A možno ani nechce, aby som padla, možno je to len tá moja nepoddajná šija...A možno len príliš premýšľam...A možno som len príliš zložitá...A možno je to všetko len sen!

Ako by som teda mohla tomu neveriacemu povedať, že Pán je mocný, že robí zázraky, keď ich sama nevidím? Niekedy si vravím, že prečo vlastne verím...Je to zvláštne, ale nemôžem inak, nemôžem neveriť. Občas mi príde, že to ani nie je zo mňa, že som ešte neodišla. Ale ku komu by som šla, keď On má slová večného života???

Je to zvláštne, asi by som nemohla povedať možno ako správna kresťanka, že verím, lebo Pán je dobrý, lebo so mnou spravil to a to (i keď jasné, že mi dáva dobré veci, i keď je to občas všetko zastrené).

Asi by som povedala, že moja viera je slepá, ale nie je to tým, že by ma Cirkev "oblba". Myslím, že som na to dosť kritická, i keď som predtým nebola. Asi to nie je tým, že poznám charizmatikov. Asi to nie je o mojich zážitkoch s Hospodinom. Asi to nie je tým, že viem, aký je Pán dobrý (pretože i to sa mi občas stráca z dohľadu).

Ja ani vlastne neviem, prečo je to tak. Možno som pochopila, že jeden deň v Hospodinových nádvoriach je lepší ako tisíc dní inde. Možno by som nenašla nikoho lepšieho, ku komu by som šla. Možno mi to za to stojí: byť sa v jeho nádvoriach a čakať, že sa raz konečne skloní, keď ja toho nie som schopná. Možno predsa len verím, že Pán je dobrý a že má so mnou megalitickú trpezlivosť. Že Ho to neprestane baviť! I keď mňa to často nebaví.

Čo na to povedať? Nezostáva mi nič iné, nemám inú cestu, len veriť, že Pán je dobrý pilot, že ma prevedie cez tie turbulencie, že sa raz dostanem domov. Že i keď nie som iná, i keď by som chcela byť, nemusím sa trápiť tým, ako ma vidia iní. Nemusím sa baviť s každým v tom lietadle. Mám svojich susedov pri okienku, vedľa ktorých sedím a ktorí mi hovoria, ako vyzerajú mraky a ako nebo, i keď sa mi zdá, že je všade hmla. Sú aj takí, ktorým je to jedno, či vidím hmlu alebo nie. A niektorí mi k tej hmle dopomáhajú. A možno je to len mnou. Že nosím stále tie čierne okuliare...

Tak či onak, život je aj tak srandovný. A taký zvláštny.

A možno si poviete, ak to niekto bude čítať, že to nedáva žiadny zmysel, samé digresie, žiadna myšlienka. Že je to surrealistický prúd ne-myslenia. A možno je to aj pravda.

Aspoň že ten pilot vie, kde leží "domov", i keď ja jaksi cestu nepoznám.