Milý čitateľ, tiež sa ti to stáva? Si silný, biješ sa do pŕs ako ten "dobrý" farizej (i keď vyzeráš skôr ako Tarzan) a pripadáš si úžasný, skvelý, vyzbrojený Duchom Svätým, si proste b(B)oží. Ale čo sa stane, keď tá eufória vychladne? Keď sa ti zdá, že Boh nie je až tak blízko? Keď ti všetci krivdia, ale ty vieš, že i tak by si mal milovať? No, to je to slovo: mal by som, mal by si. V takých prípadoch si často vravím, že láska nie je pre mňa, takú slabú bytosť, ale pre nejakého katolíckeho Mana: Supermana či Spidermana, ten to zvládne. Ja sa "zahrabem" do postieľky svojho ničnerobenia a svojho naštvania, veď tam je dobre, tam je bezpečne.
Ale uvedomujem si čím ďalej tým viac, že prijímať lásku a nedávať ju späť je ako začať hrať tenis a uprostred zápasu miesto vracania loptičky späť súperovi, začnem pred ňou zbesile utekať po kurte, nakoniec mi aj tak poriadne napráska do hlavy. Nuž ale čo robiť? Keď ono je to tak ťažké?!
Keď si tak zaspomínam na Sv. Písmo, Ježiš asi nikdy nehovoril o tom, že byť jeho učeníkom je v podstate rovné dovolenke na Havaji, proste žiadna pohodová ulieváreň. Nehovoril ani len to, že to bude ľahké. Skôr naopak... Celý čas sa nám z tých stránok svojho Písma snaží tak "jemne" i menej jemne, keď na to príde, naznačiť, že to bude poriadny boj a že ak chceme byť jeho učeníkmi, už sa toho zvláštneho dreveného bremena (tzv. kríža) nezbavíme. Hovorím si, Pane Bože, povedz mi, aký to má teda zmysel, ježkove oko! Celý deň sa namáham a nič!
Často mi moji kamaráti hovoria, že my kresťania to máme ľahšie, pretože keď prídu problémy, tak šup s nimi na Boha. V niečom majú pravdu, v niečom zase nie. Nemyslím si, že naša cesta je ľahká, milovať je veľmi ťažké, niekedy je to ako liezť na strom hlavou dole. Prirodzenou ľudskou reakciou je čakať, že za niečo dobré, ešte niečo lepšie dostane. Boh nám vždy dáva to najlepšie, dáva nám seba. Ale priznajme si, nie vždy máme pocit, že lásku, ktorú sme dali, bola opätovaná (niekedy to necítime ani zo strany Boha). Ale i tak sa oplatí milovať, cez všetky ťažkosti, pretože si myslím, že nič nedá životu väčší zmysel ako to, že miluje. A ešte k tomu je aj pravda, že aj keď nevidíme, ale veríme, že tu Boh je a že chce pre nás len to najlepšie, takže, ako hovoria moji kamaráti, naozaj mu môžeme zveriť naše starosti. A kde sú dvaja, tam to hneď všetko ide ľahšie.
Tak nám všetkým prajem (i sebe), aby sme neprestávali bojovať (milovať) a veriť, že Boh je ten, kto miloval ako prvý.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.