Nikdy viac - "dobrá" kresťanka

Dneska som si, milí čitatelia, uvedomila jednu zásadnú vec, ktorá iste zmení priebeh dejín, teda aspoň tých mojich. Zistila som totiž, že prílišná dobrota niekedy (čo si tu budeme nahovárať - vždy, povedzme to napno) susedí s debilitou.

Tak a teraz si môžete povedať: "Ježkova noha, tá si ale fandí!" No, jednak si fandím, to je asi pravda, ale taktiež je pravda, že nie je dobrota ako dobrota.

Pred nedávnom som totiž čítala takú vtipnú knižku: Hranice od Henryho Clouda a Johna Towsenda. Hovorí sa tam, že každý človek  má svoje osobné hranice, fyzická a tiež pomyselné, ktoré ho delia od okolia. Čo sa môže stať v prípade takého "chronického" dobráka? Taký človek často podľadne útoku na vlastné hranice. Možno sa aj vám niekedy stáva, že vlastne ani nemáte čas a vlastne to či ono ani spraviť nechcete, ale ten útočník sa tak nejak hodí na vaše hradby a vy podľahnete. Je to ale naozaj dobrota?

Tiež sa občas stáva, že pomáhame, aby sme sa sami cítili lepšie, že sme užitoční, že robíme dobré skutky, proste taká správna kresťanská jednotka. Je to ale naozaj dobrota?

A niekedy pomáhame a na všetko kývame ako dobrí oslíci, lebo sa bojíme povedať nie. Je ľahšie kývnuť, ako risknúť, že sa dostaneme do konfliktu. Je to pravá láska?

Tak! Ako ste už asi pochopili, nemyslím si, že sa vyťahujem, ak poviem, že aj ja niekedy susedím s debilitou. :)

I keď je to boj, ale snažme sa o to, aby naša sloboda bola vždy zachovaná, aby sme nenechali ohrozené naše hranice, ale ani aby sme neprekračovali hranice druhých. Môžeme, ba aj musíme pomáhať, ale nie tak, že v snahe pomôcť prekročíme všetky hranice a všetky mezinárodné dohody, či to ten druhý chce alebo nie. Tiež by sa nám mohlo stať, že nás vyhostia.

Tak buďme dobrí, ale buďme dobrí s vedomím cennosti vlastnej slobody. Vážme si vlastnú pohraničnú oblasť a nesnažme sa brodiť hlava nehlava k susedom.