O utieraní prachu a iných činnostiach "spojených" s modlitbou

Milí priatelia,

tiež sa Vám stáva, že večer ležíte v posteli a miesto večernej modlitby by ste najradšej liezli po stenách ako Spiderman? Alebo keď sa už prinútite, tak je to väčšinou bezmyšlienkovité "kvákanie" bez akéhokoľvek obsahu. Druhou, mojou "obľúbenou" variantou je "hodiť" nejakú extra super krátku modlitbu, ktorá predbehne aj svetelný rok, potom sa vrhnem do spánku a NAZDAR!

Súčasťou pôstu je aj modlitba...Ale to vieme všetci...Pre mňa sa rozšírenie modlitebného "sortimentu" stáva počas pôstu už normálnou záležitosťou, no nevravím, že som vždy schopná to dodržať. A ešte ukrutnejším problémom sa stáva sústredenosť. Často je to len modlenie pre modlenie, taká klasika, a fakt..Až to znie ako monotónny chór. (Keby sa tak v nebi modlili všetci, bola by to pekná nuda!)

Osobne si však myslím, že modlitba je neustály boj o pozornosť, úprimnosť, otvorenosť, atď. Ako mnohé záležitosti v duchovnom živote. Keby som mala čakať na to, kým budem sústredená a tak nejak fit na modlitbu, asi by som pri tom čakaní zapustila korene alebo by mi ušiel vlak aj so všetkými milosťami. Lebo práve do toho môjho nemotorného modlenia sa, ak prosím, mi prichádza veľa milostí a Boží arzenál.

Nuž, ale horšou vecou v mojom prípade, a možno i namáhavejšou ako Ruženec, je len taký obyčajný rozhovor s Pánom (tým slovom obyčajný to samozrejme nechcem zhadzovať). Pre mňa najhoršie je zasadnúť a odkusňúť si tých 15 minút zo života a odovzdať ich Bohu v normálnom rozhovore. (A zaujímavé je, že s kamoškami dokážem prekecať aj hory doly). Čím to asi bude? Pátrala som tak vo svojom vnútri a k mojej veľkej neradosti som zistila, že je občas trochu namáhavé otvoriť niektoré okná. Pretože práve ony možno vedú tam, kam sa mi Pána nechce veľmi púšťať. Nechce sa mi ho tam usadiť. Ešte by tam mohol začať robiť poriadok! A to tak, to by mi ešte chýbalo! Len nech si pekne zostane tam, kde je...

Avšak, našťastie som prišla na jeden zvláštny poznatok. Keď sa prestanem modliť a otvárať Pánovi okná, je to ako by som sa prestala umývať. A to, sami uznáte, nie je nič moc...

Je to ako by som sa prestala rozprávať s mamou či ocom alebo proste s niekým, s kým si dobre rozumiem a kto ma chápe. Potom sa ten vzťah začína postupne búrať, môj dom zarastá brečtanom, zapadá pod vrstvami prachu a je cítiť zatuchlinou. A v takom dome sa zle býva, si myslím, aj samotnému Hospodinovi.

Ale keď sa do toho pustím, a nemusí to byť extrémne dlhý monológ, ktorý by uspal aj Hamleta!, tak zisťujem, že nachádzam pomaly pokoj, môj život sa postupne mení. Nielen udalosti, ale ja sama sa na ne začínam pozerať z inej perspektívy. Niekedy nejde, aby som mu vyrozprávala všetko, ale môžem mu to aspoň zveriť.

Niekde som počula, že blahoslavenstvo: čistí srdcom znamená, že máme mať naše srdcia otvorené pre Hospodina a priložené k Jeho Srdcu. Niekedy to nejde.

Ale kiež by sme nikdy neprestali volať a čakať na Hospodinovo slovo, s načúvajúcim srdcom, ktoré počuje tlkot Jeho Srdca. A kiež by sa to pre nás stalo túžobným bdením!

...Žalm 130:

Z hlubin bezedných tě volám, Hospodine,

Panovníku, vyslyš můj hlas! Kéž tvé ucho pozorně vyslechne moje prosby.

Budeš-li mít, Hospodine, na zřeteli nepravosti, kdo obstojí, Panovníku?

Ale u tebe je odpuštění; tak vzbuzuješ bázeň.

Skládám naději v Hospodina, má duše v něho naději skládá, čekám na jeho slovo.

Má duše vyhlíží Panovníka víc než strážní jitro, když drží stráž k jitru.

Čekej, Izraeli, na Hospodina! U Hospodina je milosrdenství, hojné je u něho vykoupení,

on vykoupí Izraele ze všech jeho nepravostí.